Tento príbeh siaha až do doby, keď ešte žila moja prababka. Ona bola veľmi rodinne založená, starostlivá parbabička, ktorá dobre poznala rôzne rastliny. Ešte aj dnes ma hreje na duši, keď rodina rozpráva tie nespočetné „známe“ príbehy, ktoré sa viažu k jej životu. Snáď, ešte nikdy sa neuskutočnilo rodinné stretnutie bez toho, aby sa niečo nepripomenulo z jej života, zvykov, nezacitovalo z jej povrávok.
Pamätám si , bol som ešte úplne malým chlapcom. Jedného decembrového dňa napadol obrovský sneh. Môjho otca – ktorý bol zverolekárom – privolali k chorému zvieraťu. A ako to bolo vo zvyku v tej dobe, na malej zalajskej osade, poslali pre neho sane. Bol som nesmierne šťastný, pretože ma zobral so sebou.
Bol to fantastický zážitok, ale bola mi obrovská zima. Snažil som sa zababušiť do veľkej deky, ale aj takto bola strašná zima. Kým sme sa vrátili do teplej izby, už som mal triašku.
Len čo ma prababka uvidel, hneď dodala: Ej že synak, načo sa musíš pofľakovať vonku v takejto zime. Chlapca mi prineste sem a dajte mu z môjho lekváru z „dvoch lekárnikov„.
Bol to lekvár, o ktorom moja prababička tvrdila, že je taký blahodarný a má také uzdravujúce účinky, že skrýva vedomosti dvoch lekárnikov.
Až do obdobia mojej dospelosti som z neho často dostával. Choroby ma veru často netrápili. Svojho lekára som stretával iba vtedy, ak som sa u neho mal prihlásiť. Iste to bude dobrými génmi, aspoň som sy to myslel ja.
Vráťme sa však k príbehu…
V záhrade prababky okrem nespočetných stromov a kríkov bol aj aspoň 20 m dlhý živý plot z arónie čiernoplodej. Z plodov tejto rastliny varila lekvár „dvoch lekárnikov”.
Dnes, ako päťdesiatročný, keď už poznám všetky účinky arónie čiernoplodej na ľudské zdravie, kladiem si otázku, možno práve jej môžem ďakovať za svoje zdravie? Neviem, ale aj odvtedy si spomínam na svoju prababičku s láskou v srdci.
